Rím

Let do Ríma.

Do Ríma sme leteli, ako to už v dnešnej dobe býva, lietadlom spoločnosti Ryanair. Samotný Rím má dve letiská. My sme z Viedne leteli na hlavné Rímske letisko: Aeroporto Leonardo da Vinci – Fiumicino a bol to náš prvý let po pol roku. Neboli sme však vo Viedni nejakí vyplašení, na letisku sme sa pohybovali celkom sebaisto.

tam, kde hrajú na záchode „Na krásnom modrom Dunaji“ – na Viedenskom letisku

Pokiaľ si správne pamätám, existuje aj priame vlakové spojenie. My sme si vybavili preukaz železníc, ktorý nás oprávňoval, cestovať zadarmo. Avšak s jedným prestupom. V časti Ríma nazvanej Trastevere. Troška som sa bál, pani mi, ale radšej, na druhé opýtanie napísala zastávku na lístok, kde treba prestúpiť. Samozrejme, moja verzia, ktorú som prvý krát počul a pamätal si, bola úplne iná.

vo vnútri vlaku

Aj tak sme stále frajeri.

Po tom, čo sme sa ubytovali, a čo som si oddýchol, sme sa vybrali pozrieť prvé pamiatky. Ubytovaní sme boli priamo v centre Ríma, kúsok od hlavnej železničnej stanice Termini. Áno, bolo to aj z dôvodu cestovania ráno vlakom do Milána, ale bolo to myslím aj strategicky dobré rozhodnutie. Okrem návštevy Vatikánu (kam sme šli metrom) sme to dali všetko na pešo. I keď niekedy sme si pekne pochodili. Rím je inak také mesto, kde sú historické pamiatky sústredené neďaleko seba. A tak sme sa cestou k fontáne Di Trévi zastavili pri bazilike di Santa Maria Magiore.

Je to jedna so štyroch pápežských bazilík. Sú to najvýznamnejšie baziliky v katolíckej cirkvi,  požehnané priamo pápežom. V bazilikách sa nachádzajú hodnotné relikvie. Pápežské baziliky sú cieľom rôznych pútí po celom svete.

Pre nás je významná ešte kvôli jednej udalosti. Práve tu totiž v roku 868 pápež Hadrián II. schválil používanie staroslovienčiny ako štvrtého liturgického jazyka. Dovtedy sa totiž sväté omše mohli slúžiť iba v latinčine, gréčtine či v hebrejčine.

bazilika di Santa Maria Magiore

Po smrti pápeža Františka jeho truhlu doviezli práve sem, bazilika di Santa Maria Magiore.

Bolo to po ceste k fontáne di Trévi. Teda toľko turistov, ako bolo tu, som ešte vážne nevidel. A to som bol všelikde. Hlava na hlave. Takto to možno vyzerá počas karnevalu v Benátkach. A možno ani nie. Janka zahlásila „nabudúce ideme niekam, kde to nebude hlava na hlave, napríklad do Kišineva (hl. mesto Moldavska)“ V Kišineve sme nakoniec zatiaľ neboli, ale Bukurešť, hlavné mesto Rumunska tiež neoplývalo mrakmi turistov. Ale o tomto výlete, je ďalší cestopis, vráťme sa teda pekne do Ríma..

populárna fontána di Trévi

A to je ona! Fontána di Trévi. Je to najslávnejšia Rímska fontána. A prečo je taká známa? Nuž objavuje sa v dnes už „klasických“ talianskych filmoch La Dolce Vita a Prázniny v Ríme.

Fontána je veľká, monumentálna, v štýle baroka. Je napájaná starým viaduktom Aqua Virgo cisára Augusta. V noci, je vraj krásne osvetlená. My sme ju v noci nevideli.

Predtým (sa mi machruje, keď si všetko kontrolujem s fotkami) sme sa ešte z diaľky zastavili pozrieť Piazza Venecia s jeho pamätníkom Viktora Emanuela II. Taliani ho hanlivo nazývajú „šľahačková torta“, alebo „písací stroj“. Je to národný pamätník zjednotenia Talianska. Okrem toho sa tu nachádza hrob neznámeho vojaka (z prvej svetovej vojny) a horí tu večný oheň. Keď sme tu boli, tak námestie opravovali. Takže podmienky boli troška „bojové“.

pamätník Viktora Emanuela II.

Na prvý deň som mal toho už riadne vyše hlavy. Ešte sme, ale povečerali, samozrejme, že sme si dali pravú taliansku pizzu 😊

Koloseum, pýcha aj pád..

.. spieva sa v piesni. Keď už tu sme, treba ho vidieť. A tak sme si ho išli pozrieť. Tu treba povedať, že kým všetky vstupy si viete „poriešiť“ na mieste, Koloseum, ani Vatikánske múzeá (so Sixtínskou kaplnkou) nie. Prečo? Lebo to chce vidieť skrátka každý. A tak sú lístky na jednotlivé časy vypredané niekedy aj týždne dopredu. Hoc toto veľmi nemám rád, je to tak a našťastie sme to vedeli (prečítal som si zopár zápiskov od ľudí, čo tam už boli) a tak som bol dopredu pripravený a lístky do „atrakcií“ boli dopredu kúpené. A tak sme išli ako „králi“. Už som spomínal, že ľudí kopec a tak sme sa museli zaradiť pekne do radu. Najskôr na vstup do Kolosea a potom, keď už sme boli dnu, sme šli tiež celkom pomaličky, aby sme niekoho neudupali a neudupal ani nikto nás.

„Typický“ pohľad na koloseum, fotené od Fórum Románum

„Kým stojí Koloseum, stojí aj Rím. Keď padne Koloseum, padne aj Rím – a s Rímom aj svet.“ Napísal anglický mních v 8. storočí. Ako vidieť z fotografie, Koloseum malo pôvodne 4 poschodia. Ale zemetrasenia urobili svoje. No, je to už pár storočí. Kedysi sa volalo Flaviov amfiteáter, keďže bolo postavené 72. – 80. nášho letopočtu rímskymi cisármi z dynastie Flaviovcov. Konali sa tu gladiátorské zápasy. Po páde Rímskej ríše sa Koloseum prestalo používať na hry. Názov Koloseum vznikol pravdepodobne z veľkej sochy (kolosa) cisára Nera, umiestnenom pred amfiteátrom.

Z návštevy Kolosea sme sa vybrali na Fórum Románum. Miesto sa bralo za „nultý bod“ všetkých ciest v Rímskej ríši – odtiaľ vzniklo príslovie: „Všetky cesty vedú do Ríma.“

Pred Fórum Románum stáli dva rady: jedna veľmi dlhá a tá druhá ešte dlhšia. Nepochopil som, ktorá rada bola pre koho, asi jedna pre skupiny a jedna pre neskupiny. Janka si vybrala tu kratšiu, pre skupiny, a tam, kde končila, sa pekne zaradila do radu. Ale toho druhého. Musel som sa v duchu smiať. Nik, ale neprotestoval a tak nám to prešlo. Poprechádzali sme sa po ruinách.Bolo to absolútne centrum rímskej ríše. Rimania tu hlasovali, súdili, kupovali otrokov, počúvali filozofov, alebo sa jednoducho stretávali ako na námestí. Fórum Románum sa nachádza medzi Palatínom a Kapitolom, kúsoček od Kolosea.

Bodka na záver

Jaaj, veď my sme si boli pozrieť aj najstarších obyvateľov Ríma a o tom tu nepíšem? No kto už by nepoznal sochu Romula a Réma, zakladateľov Ríma? Podľa mena, by ste však sochu hľadali márne. Volá sa totiž Lupa Capitolina. Stojí pri Kapitole, pri Kapitolských múzeách kde je uschovaný originál sochy. Nech chátra kópia. Čo je na tejto soche zaujímavé je, že nebola vytvorená naraz. Vlčica vznikla v stredoveku (11.-12. storočie) a socha Romula a Réma boli prirobené v roku 1471 umelcom Antoniom del Pollaiuolom.

A aká je teda tá legenda? Podľa rímskeho mýtu boh Mars oplodnil Réu Silviu, ktorá porodila dvojčatá Romula a Réma. Boli odhodení do rieky Tiber, zachránila ich vlčica, ktorá ich dojčila v jaskyni Lupercal pod Palatínom. Neskôr ich našiel pastier Faustulus a vychoval. Romulus neskôr zabil brata Réma pri spore o hranice mesta a stal sa zakladateľom Ríma (753 pred n. l.)

A ešte jednu zaujímavosť Vám poviem. V skutočnosti je tá socha veľmi malá. Vlčica má 75cm, čo vyzerá na pohľad veľmi málo. A to je to, čo na cestovaní milujem. Ako to vyzerá Vám povie internet. Aj tú legendu nájde pomerne rýchlo, keď budete chcieť. Ale ten pocit, bol som tam a videl ju na vlastné oči, je malá, tak ten je na nezaplatenie. Na všetko ostatné je tu MasterCard 😊A to je už definitívna bodka.

Socha Romula a Réma, alias Lupa Capitolina  v Ríme

A nás už pomaly, ale isto čakal zážitok, cestovať cez pol talianska rýchlovlakom, na ktorý som sa veľmi tešil. Ešte sme, ale museli ochutnať pravé talianske špagety. Špagety Carbonara a prezrieť si Vatikán.