Keď sme sa s Jankou rozhodli, že pôjdeme do Ríma a Vatikánu, vnútorne som sa rozhodol, že si to užijem. I jedlom. Predsa len, talianska kuchyňa sa už niekoľko rokov v rôznych rebríčkoch a porovnaniach svetových kuchýň umiestňuje na priečke najvyššej. A tak hoci som sa nejako extra nepripravoval, rozhodol som sa využiť tento potenciál krajiny naplno. No, nijak extra, je možno trocha silné slovo. Pozrel som si totiž v okolí hotela, kde sme boli ubytovaní cez google hodnotenia hostí dobré reštaurácie. Neboli to žiadne Michellinské reštaurácie, ale nebojte, bufet “na stojáka” to tiež nebol. A hoci sme nakoniec tieto reštaurácie nevyužili, pozerali sme, ktorá reštaurácia má od hostí dobré hodnotenie.

A jedli sme každý krát v inej reštaurácii. Nech je zmena.

Už dlhšie máme s Jankou nepísané pravidlo na svojich túlačkách: Jedno teplé jedlo denne. Ešte, vďaka Bohu obaja zarábame, tak to nie je nikde výrazný problém. A už nie sme študenti, ktorí musia obracať každú korunu a ani ja, vďaka Bohu, nie som na  invalidnom dôchodku, čo mi však pri mojej diagnóze môže  hroziť. No uvidíme. Nesmiem sa toho zľaknúť, ale určite nič ani nepredikovať. Lieky sú takisto stále lepšie a lepšie.

Ale, odbočil som. O tomto som nechcel rozprávať. Zo štýlu, akým sa s Jankou túlame, to vychádza na večeru. Kým ráno som plný sily a chuti poznávať, večer by ste ma určite poľutovali. Absolútne bez energie a s túžbou iba ležať v posteli na hoteli.

Preto obed, skôr využijeme na poznávanie a večer sa už do reštaurácie dáko doplazím. Teda, ak je v blízkosti nášho hotela.

Túto túlačku sme skúsili malú vychytávku, ktorú dúfam budeme uplatňovať už stále. A síce, pred večerou si ísť oddýchnuť na hoteli. Pomohlo mi to a cítil som sa lepšie. Aj som si to potom viac užil.

Musím povedať, že takto z tej večere aj niečo mám. Nie je to iba “bezduché” zjedenie jedla, ale snažím sa si to jedlo i vychutnať a vnímať, čo jem 🙂 Nakoniec, tak by sa i malo a toto jedlo fakt stálo za to.

pravá talianska pizza.. teda aspoň jej polovička

Pravá talianska pizza

Každý to hovorí. A je to pravda. U nás sa totiž čo sa týka pizzy, robí skôr ten americký variant. S kečupom. Ten je ako surovina, dosť chuťovo výrazný, potláča iné suroviny a chute. Preto taliani kečup nepoužívajú. Iba pretlak. A nepoužívajú ananás, pizzu Hawai tu nenájdete 😀

Cesto je ľahké, jemné a chrumkavé na okrajoch. Naozaj, taliansku pizzu si do ruky nevezmete. Prečo? No, lebo je tak tenká, až sa prehýba. Na Taliansku pizzu len pekne, s príborom. Talianska pizza má ako syrový základ mozzarellu. Nie je totiž tak výrazná. A nie je tam cesnak (hoci my ho máme radi). Ale je tiež chuťovo výrazný. Talianska pizza má menej prísad, ako tá americká. Pravá talianska pizza je trocha menšia, ako tá americká a keďže sa neje rukami, ale príborom (je totiž fakt tak tenká), nie je predkrájaná na trojuholníčky.

Čo je ešte typické (samozrejme okrem talianskej kávičky, ktorú som ja, ale nemal – iba raz, takú hotelovú, na raňajkách) je Apperol Spritz. Najprv ľad, potom prosecco, trocha Aperolu, jemne doliať sódou a samozrejme, ozdobiť pomarančom. A je to. Inak v dobe písania tohto cestopisu (mimochodom v kúpeľoch, tu je vždy na to najviac času) čítam znova článok, že talianska kuchyňa je opäť označená za najlepšiu na svete. A je mňam.

Apperol Spritz

A ešte na úvod.

Vidieť Rím bolo jedno z našich želaní. Janka, tam ešte nikdy nebola a ja, ako dieťa, pred tridsiatimi rokmi. Bol som zvedavý, čo sa zmenilo a čo si budem pamätať. Rím som popravde až tak v pamäti nemal, skôr Vatikán. To námestie sa vždy ukazuje v televízii, keď napríklad pápež požehnáva (napr. požehnanie Urbi et Orbi) Ale nie iba námestie. Vedel som presne, kde v katedrále hľadať Michalangelovu sochu „Pieta“. Bol to pre mňa krásny pocit. Keď teraz píšem tieto riadky, postupne sa mi vynárajú tie krásne spomienky, ktoré som zažil. Hoc to bol náš prvý tohtoročný výlet, tento cestopis píšem ako úplne posledný.

Skôr boli hotové zážitky z Bukurešti a okolia, skôr aj náš zájazd po Gruzínsku a Arménsku. Tak, ako mi úplne najviac učarovala v Poľsku cesta rýchlovlakom Varšava – Gdaňsk a spät, (ešte nikdy sme na takom niečom neboli ), tento rok by som zasa označil prívlastkom dobré jedlo V Bukurešti sme papali výbornú kuchyňu, v taliansku to bola špica, úplne iná liga bolo pre mňa Gruzínske a Arménske jedlo, to bolo ako sa vraví „nebíčko v papuľke“. Poďme ale späť k Rímu.