Koloseum, pýcha aj pád..

.. spieva sa v piesni. Keď už tu sme, treba ho vidieť. A tak sme si ho išli pozrieť. Tu treba povedať, že kým všetky vstupy si viete „poriešiť“ na mieste, Koloseum, ani Vatikánske múzeá (so Sixtínskou kaplnkou) nie. Prečo? Lebo to chce vidieť skrátka každý. A tak sú lístky na jednotlivé časy vypredané niekedy aj týždne dopredu. Hoc toto veľmi nemám rád, je to tak a našťastie sme to vedeli (prečítal som si zopár zápiskov od ľudí, čo tam už boli) a tak som bol dopredu pripravený a lístky do „atrakcií“ boli dopredu kúpené. A tak sme išli ako „králi“. Už som spomínal, že ľudí kopec a tak sme sa museli zaradiť pekne do radu. Najskôr na vstup do Kolosea a potom, keď už sme boli dnu, sme šli tiež celkom pomaličky, aby sme niekoho neudupali a neudupal ani nikto nás.

„Typický“ pohľad na koloseum, fotené od Fórum Románum

„Kým stojí Koloseum, stojí aj Rím. Keď padne Koloseum, padne aj Rím – a s Rímom aj svet.“ Napísal anglický mních v 8. storočí. Ako vidieť z fotografie, Koloseum malo pôvodne 4 poschodia. Ale zemetrasenia urobili svoje. No, je to už pár storočí. Kedysi sa volalo Flaviov amfiteáter, keďže bolo postavené 72. – 80. nášho letopočtu rímskymi cisármi z dynastie Flaviovcov. Konali sa tu gladiátorské zápasy. Po páde Rímskej ríše sa Koloseum prestalo používať na hry. Názov Koloseum vznikol pravdepodobne z veľkej sochy (kolosa) cisára Nera, umiestnenom pred amfiteátrom.

Z návštevy Kolosea sme sa vybrali na Fórum Románum. Miesto sa bralo za „nultý bod“ všetkých ciest v Rímskej ríši – odtiaľ vzniklo príslovie: „Všetky cesty vedú do Ríma.“

Pred Fórum Románum stáli dva rady: jedna veľmi dlhá a tá druhá ešte dlhšia. Nepochopil som, ktorá rada bola pre koho, asi jedna pre skupiny a jedna pre neskupiny. Janka si vybrala tu kratšiu, pre skupiny, a tam, kde končila, sa pekne zaradila do radu. Ale toho druhého. Musel som sa v duchu smiať. Nik, ale neprotestoval a tak nám to prešlo. Poprechádzali sme sa po ruinách.Bolo to absolútne centrum rímskej ríše. Rimania tu hlasovali, súdili, kupovali otrokov, počúvali filozofov, alebo sa jednoducho stretávali ako na námestí. Fórum Románum sa nachádza medzi Palatínom a Kapitolom, kúsoček od Kolosea.

A nás už pomaly, ale isto čakal zážitok, cestovať cez pol talianska rýchlovlakom, na ktorý som sa veľmi tešil. Ešte sme, ale museli ochutnať pravé talianske špagety. Špagety Carbonara.

Ako blesk

Cestovať rýchlovlakom bol môj sen. Minimálne odvtedy, čo som si vyskúšal rýchlovlaky v Poľsku, na trati Varšava – Gdaňsk. Už vtedy som na vlastné oči videl, čo je to, byť rýchly ako blesk a aké je príjemné cestovať v reštauračnom vozni.

Sieť rýchlovlakov v Taliansku patrí medzi najrozvinutejšie v Európe. Je moderná, rýchla a spája hlavné mestá a regióny. Úsek, ktorý sme takto podnikli, Rím – Miláno je jeden z najvyťaženejších železničných úsekov v Európe. Lístok na túto trasu bol pomerne drahý. Za dva lístky sme zaplatili 99 eur. Kto chce však zážitok, musí peniažky obetovať. Zasa nechodíme túto trasu každý deň. Najrýchlejší spoj je modernejšia Frecciarossa 1000, idúca 300-360 km/h. My sme sa vtedy akurát s Jankou škriepili a ona sa pri objednávaní lístkov uklikla. A tak sme šli troška pomalšou mašinkou Frecciarossa. Dosahuje maximálnu rýchlosť iba 300 km/h. Keďže cena lístka bola rovnaká, bol som troška napajedený. Tak nabudúce..

to bola ešte „slabota“

A takto kráska vyzerala:

Kráska v Miláne                                                                                    

A z vnútra

Takto sme sa „rozšupli“

Veľmi som sa tešil, čo si ja z reštauračného vozu objednám. Drahé, nedrahé, skrátka na pána. Niečo iné, je, ale snívať, v pohodlí domu a niečo iné, keď v tej situácii ste. Ako sa akurát cítite (my sme cestovali 8:10 hod. – 11:39hod. čiže 3:29. Tou rýchlejšou vlakovou súpravou by to bolo 3:01) Boli sme akurát po výdatných raňajkách v hoteli, kde sme sa celkom napráskali a tak ten nákup v reštauračnom vozni bol už viac ako symbolický. Kúpil som jednu takúto dvojdecovú limonádu s ľadom.

Kto by čakal, že vlak bude málo obsadený vzhľadom na cenu, prípadne, že v ňom budú hlavne turisti, ten by sa šeredne zmýlil. Vlak bol plný do posledného miestočka, väčšinou miestnymi. Taliani cestovanie rýchlovlakmi skrátka milujú.

A ako sa pri takej rýchlosti cítite? Je niečo poznať? Tu vás možno troška sklamem. Pocitovo je to rovnaké, ako keď si to šiniete iba 100kou. Akurát neprejdete za tri hodiny polovicu talianska. Tá vzdialenosť je pre mňa ohromujúca. A toalety boli vždy čisté 😊

My sme išli vyznačenú časť trasy (foto: internet)

Miláno

Čo ma na Miláne prekvapilo, bola drahota, oproti Rímu. Áno, Miláno je (spolu s Parížom) centrom Európskej módy, a áno, sídlia tam všetky známe svetové značky a bla bla.. ale mylne som si myslel, že oproti Rímu budú ceny podobné, možno iba mierne drahšie, najskôr ani to. Figa borová. Ak ste niekde niečo našli, čo bolo oproti Rímu dva krát drahšie, bola to dobrá cena! Drahšie sa dalo nájsť veľmi ľahko.

Čo vidieť v Miláne, teda to najznámejšie, som si v rýchlosti pozrel. Zasa neboli sme tu veľmi dlho, jeden deň sme sem vlakom prišli a na druhý deň už odtiaľto odlietali. Aj tak sa mi podarilo malé paux-pas. Išli sme pozrieť Milánsky dóm Duomo, najkrajšiu a najznámejšiu pamiatku Milána, klasika, no a za vstup pýtali na môj vkus celkom veľa peňazí. Nevadí, nejdeme, nemusím vidieť všetky kostoly z vnútra, povedal som si. Až doma som sa, ale dozvedel, že sa tu nachádza slávna „Posledná večera“ od Leonarda da Vinci. Či by som šiel? Pravdu povediac neviem. Videl som veľa krásnych diel aj počas tejto túlačky vo Vatikáne. Štve ma ale fakt, že som bol taký kúsok pri nej a vôbec som to nevedel.. nenaštudoval som si to dobre..

Slávna Milánska katedrála „Duomo“

Okrem toho je známe operné miesto La Scala. Síce nie som nejaký operný fanúšik, ale toto je mega známe miesto. Navyše sa nachádza v centre. A tak sme ju (aspoň zvonka, zadarminko) museli vidieť.

Slávna talianska opera La Scala nevyzerá z vonka tak prepychovo, ako z vnútra

No a čo by to bolo za mesto, kedy nemalo vlastný hrad. Ten Milánsky sa volá Castello Sforzesco (Sforzeovský hrad) a bol postavený v 15. storočí. Hrad mal priekopy a bastióny – vidno ich dodnes, pôsobí však skôr ako pevnosť, než romantický zámok. A ešte jedno: Nádhernú fontánu má pred vchodom:

fontána a hrad Sforzesco

Hrad slúžil ako vojenská pevnosť, sídlo vládnucej rodiny, neskôr ako baroková rezidencia a rakúska vojenská kasáreň. V 19. storočí hrozilo jeho zbúranie, ale architekt Luca Beltrami začal v roku 1893 rozsiahlu rekonštrukciu, ktorá mu dala dnešnú peknú podobu. Večer je hrad krásne osvetlený, mnohí Milánčania ho berú ako miesto pre prechádzky a oddych. My sme ho, ale mali kus od ruky, na večernú návštevu a v Miláne sme boli relatívne krátko. A tak sme hrad videli iba cez deň. Nuž, možno nabudúce..

Hoc olympijské hry v Miláne a Cortina d’Ampezzo sa majú konať až vo februári 2026. Už teraz boli pripomienky na ich konanie. Marketing je marketing, netreba ho podceniť.

príprava na olympijské hry

A tak sme aj takéto videli. Uvidíme, kto z našich športovcov bude nakoniec štartovať, budeme isto držať palce – u televízorov..

No a ako by to bolo, aby sme aj v Miláne neochutnali pizzu? Pizzu mám rád a takú tu taliansku doma neochutnám (u nás doma sa robia pizze na americký štýl) a tak som ani veľmi vymýšľať nechcel..

talianska pizza „po druhé..“

Cesta domov

Každá cesta sa raz musí skončiť, pekná i škaredá. Práve preto, aby mohla prísť cesta iná. Či bude krajšia, chutnejšia, kto ho vie. Bude iná. Veď leto iba začína a my máme toho toooooľko na pláne..

Naše túlačky ešte iba začínajú.

Bye bye, Miláno

Bodka na záver

Jaaj, veď mi sme si boli pozrieť aj najstarších obyvateľov Ríma a o tom tu nepíšem? No kto už by nepoznal sochu Romula a Réma, zakladateľov Ríma? Podľa mena, by ste však sochu hľadali márne. Volá sa totiž Lupa Capitolina. Stojí pri Kapitole, pri Kapitolských múzeách kde je uschovaný originál sochy. Nech chátra kópia. Čo je na tejto soche zaujímavé je, že nebola vytvorená naraz. Vlčica vznikla v stredoveku (11.-12. storočie) a socha Romula a Réma boli prirobené v roku 1471 umelcom Antoniom del Pollaiuolom.

A aká je teda tá legenda? Podľa rímskeho mýtu boh Mars oplodnil Réu Silviu, ktorá porodila dvojčatá Romula a Réma. Boli odhodení do rieky Tiber, zachránila ich vlčica, ktorá ich dojčila v jaskyni Lupercal pod Palatínom. Neskôr ich našiel pastier Faustulus a vychoval. Romulus neskôr zabil brata Réma pri spore o hranice mesta a stal sa zakladateľom Ríma (753 pred n. l.)

A ešte jednu zaujímavosť Vám poviem. V skutočnosti je tá socha veľmi malá. Vlčica má 75cm, čo vyzerá na pohľad veľmi málo. A to je to, čo na cestovaní milujem. Ako to vyzerá Vám povie internet. Aj tú legendu nájde pomerne rýchlo, keď budete chcieť. Ale ten pocit, bol som tam a videl ju na vlastné oči, je malá, tak ten je na nezaplatenie. Na všetko ostatné je tu MasterCard 😊A to je už definitívna bodka.

Socha Romula a Réma, alias Lupa Capitolina  v Ríme