Po nabažení sa krásnymi výhľadmi sme sa boli pozrieť do azda najvyššieho kostolíka Najsvätejšej trojice v Gergeti. Leží vo výške 2170m.n.m.
Mne ale telefón ukazoval ešte o troška vyššie. Mám dobrý telefón, čo poviete? 😊
Potom nám už načisto vyhladlo. Preto sme sa presunuli k miestnym (tu to tak majú), aby sme si dáke dobré jedlo vzali a žalúdok dobre zasýtili (alias, ako ja hovorím, lukulské hody sa konali).
Ešte asi musím popísať ich typické a dobré jedlo. Bolo výborné, veľmi mi chutilo, pôvod jedla som však neskúmal. Až teraz, s pomocou internetu vidím, že:
Chačapuri – je veľmi chutné jedlo, ktoré pozostáva zo syra zapečeného v ceste či bielom chlebe. Konzumuje sa, ako olovrant. Je to špecialita gruzínskej kuchyne. Vyzerá ako pizza, no nie je to pizza..
Šašlik – je kaukazské a ruské jedlo, ktoré pozostáva z grilovaného mäsa napichnutého na ihle, také ako špíz. Tradične sa však pripravuje z marinovaného mäsa, ktoré sa marinuje v rôznych „tajných“ zmesiach koreni a byliniek. Mäso je väčšinou jahňacie, bravčové alebo iné. Mäsko sa griluje nad ohňom alebo na grile. Na obrázku (nižšie) je ukážka bravčového (moja porcia) a kuracieho šašliku
Chačapuri – Šašlik – Chinkali
Chinkali – je tradičné gruzínske jedlo, pozostávajúce z mäsových alebo zeleninových knedlí, ktoré sa varia vo vode. Sú známe svojou charakteristickou chuťou a spôsobom konzumácie, pri ktorom sa najprv vypije vývar a potom sa je zvyšok knedle. Je to taká (typická) cibuľka, nie knedlík, ako by ste si mohli predstavovať. Jedia sa tak, že sa vlastne za tú stopku držia. Tú stopku, keďže je to vlastne iba cesto, Gruzínci nejedia. Ja som o tom nevedel, a tak som ako správne vychovaný, jedol aj tú stopku.
Toto jedlo mi veľmi chutilo. Jedol som teda iba tú mäsovú variantu a s dobrým silným vývarom v cibuľke. Pre nás to bolo zvláštne, takýto druh jedla. O čo nezvyklejšie to bolo, o to to bolo chutnejšie 😊
Okrem vína, ktorého kolískou je Gruzínsko, pijú Gruzínci aj Čaču. Ja ale tvrdý alkohol moc nemusím, tak som ju koštoval vari a začiatku – na žalúdok, a potom už nie. Taká bašta to pre mňa nebola. Čo na to google? Hovorí mi, že je to typický hroznový destilát (40% – 60%). Je vyrobený s hroznových šupiek, ktoré zostanú z hrozna, pri výrobe vína. A tak vlastne nič nevyjde nazmar.
Pri zostupe Gruzínskou vojenskou cestou do hlavného mesta Tbilisi sme akosi uviazli. Taká zápcha bola, uviazli sme tam aj na 5 hodín. Tak sme išli von z mikrobusu, bolo riadne teplo (potom aspoň pivko lepšie padlo) Teda mne. Janka, keďže pivo vôbec nepije, tá mi veru vôbec nezávidela. A nedalo sa ísť inak. Tak sme ani naplánovaný program, sírne kúpele v hlavnom meste Tbilisi nestíhali. Presunuli sme ich na budúci deň doobeda. My sme ale neboli. Hoci sú veľmi liečivé a tradičné bál som sa, že mi teplá voda neurobí dobre. A nakoniec, veď už o pár mesiacov sa budem 21 dní „rochniť“ v Dudinciach. Tak som sa rozhodol a neľutujem. Ako SMkár už nemôžem vidieť a zažiť všetko, aj keď to bolo určite pekné. Aj tak som toho zažil moc a byť v pohode bola pre mňa priorita. Janke sa, myslím, tiež moc nechcelo. Alebo ma chcela podporiť. My sme sa namiesto kúpeľov boli „potárať“ v uličkách Tbilisi, nakúpili sme si v kľude suveníry i pekné pohľadnice. Zopár informácií k tým kúpeľom:
Nachádzajúce sa v historickej štvrti Abanotubani, a sú jednou z hlavných atrakcií mesta. Sú známe svojimi liečivými účinkami a tradičnou gruzínskou atmosférou. Kúpele využívajú horúce pramene s vysokým obsahom síry, ktoré sú známe už od stredoveku. Tieto vyzerali zvonka veľmi pekne. Tak Perzsky.
Sírne kúpele v Tbilisi
I love Tbilisi
V sírnych kúpeľoch bola naša skupina nakoniec hodinu. Čiže sme na to „poflákanie sa“ ani nemali veľa času. Zasa ale nejdem úplne chronologicky. Cestou do Tbilisi, z vojenskej gruzínskej cesty, sme sa totiž stavili ešte v Anauri.
Ananuri bol hrad a sídlo eristavisov ( vojvodov ) z Aragvi , feudálnej dynastie, ktorá vládla tejto oblasti od 13. storočia. Zdržali sme sa tu (vďaka meškaniu) iba krátko a rýchlo svišťali do Tbilisi.
Hrad Anauri – teda to, čo z neho zostalo
Tbilisi, tentokrát už podrobne
A ako to vyzeralo v hlavnom meste Gruzínska Tbilisi? Chceme viac fotiek a menej tvojich kecov, poviete si istotne. Nuž takto. Zopár múdrych rečí si ale niekedy neodpustím 😊
Katedrála najsvätejšej trojice
Katedrála Najsvätejšej Trojice nie je vôbec stará. Základný kameň bol položený až 23. novembra 1995 a 23. novembra 2004 bola katedrála vysvätená patriarchom Gruzínskej pravoslávnej cirkvi. Jedná sa o najväčší a najvyšší chrám v Gruzínsku a tiež tretiu najvyššiu východnú ortodoxnú katedrálu na svete.
Tak ide život
Niekto má sklerózu a niekto nemá. Niekto sa narodí v Gruzínsku a niekto na Slovensku. Už som písal o tom, že život v Gruzínsku je oveľa ťažší ako na Slovensku (HDP 30mld. Ku 132 mld.). Gruzínci sa teda musia ďaleko viac obracať, aby sa svojím životom, aspoň troška priblížili nám Slovákom. Pritom Slovensko nie je na špici ani zďaleka, že tu máme všeličo zlé a s vyspelými krajinami sa nemôžme porovnávať ani náhodou. Uvediem príklad. Náš sprievodca bol básnik, ktorý však musel kvôli zárobku robiť sprievodcu. Vďaka tomu bol asi dosť výrečný. Bol asi aj lokálpatriot, lebo nám chcel ukázať z Gruzínska všetko pekné. Vôbec sa nemohol porovnávať s Arménskou sprievodkyňou, ktorú sme mali potom. Tá už tak výrečná nebola. Ani z ďaleka. A ani z blízka. Náš šofér po gruzínsku (pri prechode hraníc sme museli meniť šoféra, mikrobus i lokálneho sprievodcu) bol vyštudovaný právnik. Niekoľko rokov sa tým aj živil, potom firma musela prepúšťať a on si našiel inú prácu. A tak sa stal šoférom.
Gruzínsky alkohol a jedlo
Ako som už neraz spomínal, mekkou Gruzínaska je víno. Pestovať sa v Gruzínsku začalo niekedy pred 8000 rokmi, v hlinených nádobách (volajú sa kvevri) zapustených do zeme. Gruzínci sú na svoj tradičný spôsob výroby vína tak hrdý, že ho nechali zapísať do kultúrneho a nehmotného dedičstva UNESCO.
No hej, ale čo so šupkami, ktoré z hrozna ostávajú? Niekedy v stredoveku, Gruzíncov napadlo, že vyhadzovať ich, je vlastne strašná škoda a tak začali páliť tvrdý alkohol. Nazvali ho čača. Obvykle má 40% – 60%.
Aby sa, ale, nejednalo o bohapusté pitie, gruzínci ho povýšili na ritual (tzv. supra). Supru vedie ten najvýrečnejší (v našom prípade určite miestny sprievodca), najvtipnejší a musí byť aj dôstojný. Gruzínci ho volajú Tamada. Pije sa za mier, rodičov a predkov, za lásku, priateľstvo, deti a budúcnosť.. ako hovoríme my, trošku s jazykom podrezaným, dôvod sa vždy nájde.
Gruzínska strava je veľmi rozmanitá. Ako vyzerá Chačapuri, Chinkali som už písal a fotil. Mne najviac učaroval šašlik. Najskôr pre to, že mám rád grilované. Šašlik je totiž grilované mäsko, kúsky mäsa, na špajli. Podoné ako kebab, často podávané s cibuľou a omáčkou tkemali (omáčka so zelených, alebo červených sliviek, kyslastá, podávaná k mäsu). My sme takýto typický šašlik mali paradoxne v arménsku, v Jerevane 😊
Gruzínska kuchyňa je asi najpestrejšia v regióne Kaukazu, asi aj preto, lebo bola ovplyvnená Perzskou, Byzantskou, Ruskou, Arménskou I Tureckou huchyňou. Mala teda, odkiaľ čerpať.
Gruzínci radi jedávajú spolu. Nie je to teda jedno jedlo, ktoré si objednáte, ale ponímajú to ako spoločenskú udalosť, s množstvom jedla a hudby, a Vy si vyberáte. Tu ďobnem do toho, tu do toho, zavše ochutnáte veľa dobrého.
Takto to vyzeralo na neskorom obede v Tbilisi..
Je skoro 19 hodín a nechce sa mi veľmi písať. Vonku bolo celý deň pod mrakom, a ja som po doobedňajšej návšteve bazéna v kúpeľoch dosť unavený. Aj toto počasie s nízkym tlakom a nábehom na dážď tomu veľmi neprispieva. Ale vravím si, je víkend, mal by som, skôr ako nabehnem v pondelok znova do pracovného procesu, niečo napísať. Ach jaj, mal som dovolenku iba jediný deň, piatok, ale zlenivieť som už stihol. V tomto som ja, veľmi učenlivý. Kiež by som bol vo všetkom. Ale naspäť do Tbillisi. Veď je tam toľko zaujímavých stavieb a pamiatok..
A Ešte raz Tbilisi (časť dva)
socha kráľa Vakhtanga a kostol Metekhi
Deň začíname u sochy kráľa Vakhtanga, ktorá sa nachádza pri kostole Metekhi, ako inak, s gruzínskym červeným vínom. Je dosť teplo, ale napriek tomu, že aj dopíjam víno po Janke, neudrie mi „do hlavy“ a je veľmi dobré a prirodzene sladké. Mám rád prirodzene sladké vína a tu, keďže má Gruzínsko tých teplých a slnečných dní neúrekom, majú miestne vína oproti našim výrazne vyššiu cukornatosť.
Svätý Vakhtang Gorgasali je patrónom Tbilisi aj gruzínskej štátnosti. Podľa „zaručenej legendy“ (legendy sú pravda vždy úplne zaručené) bol tak raz na poľovačke, keď tu počas poľovačky jeho sokol zrazil bažanta do horúcich sírnych prameňov. Vakhtang bol taký očarený miestom, že tam založil mesto toto krásne mesto – Tbilisi.
Názov Tbilisi znamená „teplé miesto“. Po úvodnej „zahrievacej runde“ sme sa lanovkou vyviezli k najslávnejšej soche v Tbilisi, matke Gruzínska.
Matka Gruzínska
Matka Gruzínska nie je dievča krv a mlieko, ale 20 metrová hliníková socha, ktorú postavili v 1958 roku, na 1500. výročie od založenia mesta Tbilisi. V ľavej ruke síce drží misku s vínom, symbol priateľstva a pohostinnosti, v pravej ruke má ale meč, pripravená ho kedykoľvek použiť, na vykynoženie nepriateľa. Dobre, budeme priatelia, rozhodol som sa v tejto chvíli. Radšej si dám vínko, ako mať meč zabodnutý v chrbte 😊 Socha sa stala symbolom Tbilisi aj celého Gruzínska – vyjadruje ducha národa: pohostinnosť, ale aj odhodlanie brániť sa. Stojí udatne a vzpriamene na vrchu Sololaki. Asi pila málo gruzínskeho vína, alebo toľko znesie? Takéto sochy, sú monumentálne sochy stelesňujúce národ, vlasť a ženský ochranný symbol krajiny. Ich výskyt je typický najmä pre bývalý Sovietsky zväz a jeho satelity. Tieto sochy spájajú prvky nacionalizmu, ochrany, materinskej symboliky a vojenského hrdinstva. Boli budované na vŕšku nad mestom, zrak upriamený na mesto, tak ako je to aj tu – v Tbilisi.
Nič tak nevyvolalo kotroverziu v Tbilisi, ako postavenie Mosta mieru. Má symbolizovať spojenie modernej a historickej časti Tbilisi. Hoci proti výstavbe boli aj demonštrácie v Tbilisi (jednej sa zúčastnil aj náš sprievodca), tento most už k Tbilisi patrí. A mne sa páči. Tiahne sa cez rieku Kura (v gruzínčine Mtkvari), ktorá preteká mestom.
Tbilisi a most Mieru
Maličká soška Tamada (my už vieme, že je to ten rečník, čo prednáša prípitky) nám krásne predznamenala, čo bude následovať. Ide sa ochutnávať gruzínske víno. Hoci nie som vinár (moje vedomosti o víne iba o málo presahujú rozdelenie vín na bílé a červené), pokúsim sa Vám (aj vďaka googlu) niečo o víne povedať. Od našich vín sa tie gruzínske líšia hlavne cukornatosťou, čiže prirodzeným obsahom cukru vo víne. Ten je vyšší ako u nás (v gruzínsku je oveľa väčší počet teplých dní ako u nás), takže aj ich suché víno sa vie bez hanby porovnávať s tým naším polosladkým. My, keďže máme radi skôr sladké vína (ako Chardonnay či Pálava) sme si teda veľmi prišli na svoje. Ďalšia odlišnosť gruzínskych vín a vín, ktoré poznáte, je spôsob prípravy. Gruzínske vína sa totiž pripravujú vo veľkých nádobách kvevri, kde kvasia spoločne so šupkami, semiačkami, nevyrába sa, ako inde vo svete lisovaním)
Nie je teda také priezračne číre, ako ho poznáme u nás.
Rečník Tamada. Tento bol ale ticho
Dosť bolo ale teórie, ide sa piť – teda na prax. Samozrejme iba degustácia, s možnosťou, ako to už býva. Hoci máme s Jankou radi skôr biele vína (ako som už spomínal Pálava, Chardonnay) tu nám najviac chutilo víno červené. Neviem, aká to bola odroda vína, ale vraj ho miloval a kupoval práve Stalin. Aj nám veľmi chutilo. Od tejto chvíle sme ho volali „Stalinovo víno“, hoci určite má iný názov. Mal dobrý vkus. Po poznávaní Gruzínska sme sa vybrali na Gruzínsky večer. Hudbou, počúvaním a dobrým jedlom a pitím, sme sa boli rozlúčiť s Gruzínskom. Zároveň sme mohli trošíčka nahliadnuť do gruzínskych zvykov. Tak som nahliadol. A pečeň to už celkom vydržala. Tvrdé mi totiž nechutí (a ani nikdy nechutilo) a tak som si pochlipkával iba dobré vínko. Oveľa viac som sa ale sústredil na bruško. Bolo zasa kopec dobrôt a slušnosť mi nedovolila aspoň neochutnať 😊. Ochutnať všetky jedlá, ktoré priniesli a predo mňa postavili sa veľmi nedalo, ale snažil som sa. Čo mi sily stačili. Žalúdok je však iba jeden. A ráno nás čakala Arménska hranica.
rozlúčková kapela