Miesto úvodu?

Keď sa opýtate cestovateľa, čo má na cestovaní najradšej, pravdepodobne Vám povie, že pocit, keď sa objaví na novom mieste, v novej krajine a všetko ostatné je vlastne už na ňom. Môže sa vydať ako dávni objavitelia, poznávať nové miesta. Všetko je pre neho nové, neprebádané. Neskôr sa už zorientuje, tu sú také pamiatky, tu onaké a takto sa vie dostať na hotel. Asi nie som normálny, alebo nie som správny cestovateľ, lebo ja tento pocit neznášam. Sám v novom meste (teda s manželkou Jankou), úplne stratený. Doprava sa vydať? Doľava? A kde sa nachádza metro? Kde si kúpim lístky? Ešteže žijeme v 21. storočí a máme navigáciu. Tá mi už neraz zachránila krk. Bývať niekde naokolo letiska, stanice, ešte prosím, ale ťahať sa s kufrom niekam, aby sme zistili, že sme mali ísť opačným smerom? Tomu hovorím patália 😊

Ako do Berlína?

Prečo sme sa vydali do Berlína? Nuž je to hlavné mesto nášho skoro-suseda a mesto, ktoré sme zatiaľ nenavštívili. Mesto, ktoré má za sebou bohatú históriu i keď nie vždy peknú, áno mám na mysli prvú a druhú svetovú vojnu. Najmä pripomienky ma tú druhú sú hojne zastúpené v meste.

Či už je to Bundestag (spolkový snem, predtým nazývaný Reichstag – ríšsky snem), no blízku povojnovú históriu a studenú vojnu pripomína i Berlínsky múr (teda jeho pozostatky), ktoré v minulosti  oddeľovali Berlín na východnú a západnú časť, či checkpoint Charlie (čekpoint Čárlí), jeden z viacerých prechodov medzi východnou a západnou časťou mesta.

A prečo sme sa vlastne vydali vlakom? Nuž, dôvod je aj praktický. Keďže Janka pracuje na železnici, vedela si vybaviť cestovanie po Nemecku zadarmo. Ja ako jej manžel, som mal cestovanie po Nemecku za polovicu. Časť cesty vedúcu cez Slovensko a Čechy sme mali obaja zadarmo.

Romantickejšie ponímanie je však i také, že som vždy tajne sníval o ceste transibírskou magistrálou v Rusku. Nešlo mi však až tak o samotné sedenie vo vlaku a cestovanie.  Páčil sa mi variant tzv. hop in, hop off, čiže kde chceš nastúpiš, kde chceš vystúpiš. A popozeráš si to tam. Keďže naša cesta do Berlína mala podľa internetu 793 km a trvala cca bez meškania 8 hodín a 56 minút, rozhodli sme sa si ju niekde na pol ceste prerušiť. Drážďany sú krásne mesto, avšak boli sme tam. V českom Děčíne začína krásne Česko-saské Švajčiarsko, národný park, miesto ako stvorené na krásne výlety a túry. Ozaj viete prečo sa tento národný park volá Česko-saské Švajčiarsko? To je taká pekná príhoda.

Prvá časť názvu, Česko-saské, to je jasné. Leží predsa ako v Čechách tak i v Nemecku (Sasku). Ale Švajčiarsko? Kdeže leží  odtiaľto Švajčiarsko? Nuž ako skoro vždy, názov pochádza z histórie. Majú ho na svedomí švajčiarski maliari Anton Graff a Adrian Zingg žijúci v 18.storoči v Drážďanoch. Práve im tento kraj veľmi pripomínal ich domovinu, Švajčiarsko. Preto do názvu vpašovali aj slovko Švajčiarsko. A názov sa ujal.

No hej, národný park Česko-saské Švajčiarsko, je krásne z oboch strán, avšak počasie nehlásia „bohvieaké“. Treba vymyslieť  niečo kde sa schovať pred dažďom.

Nuž, pozrieme si radšej české mesto Ústí nad Labem, rozhodli sme sa nakoniec. Ešte sme ho nevideli a vzhľadom na jeho polohu (nachádza sa kúsok od nemeckých hraníc), asi ani tak skoro neuvidíme. Veď kto už by sa tam toľkú cestu; „trepal“? Naspäť sme si povedali „v Praze – blaze“ a cestu si prerušili tam.