Rieka Labe je jednou z najdlhších európskych riek. Pramení na severe Čiech, v Krkonošiach, preteká Nemeckom (pod názvom Elbe) a ústi do severného mora. Je dlhá 1094 km. Aj najslávnejšia česká rieka Vltava (pretekajúca Prahou) sa pri Mělníku vlieva práve do Labe (Chvíľku som si pripadal ako český skladateľ Bedřich Smetana, ktorého symfonická báseň „Má Vlast“ odkazuje mimo iného aj na rieku Vltava).

Labe a mesto Ústí nad Labem

Mesto Ústí nad Labem bolo historicky mesto obývané Nemcami a nazývané Sudety. Toto mesto bolo pripojené Mníchovskou dohodou krátko pred druhou sv. vojnou práve k Nemecku. Ku koncu druhej svetovej vojny bol stred mesta zbombardovaný americkou armádou. Teraz je, ale samozrejme všetko vybudované nanovo a pekne opravené. My sme sa hlavne tešili na asi dve najväčšie atrakcie mesta a to sú zámoček Větruše, odkiaľ je krásny výhľad na mesto a zrúcaninu hradu Střekov.

Kufor

Dušu cestovateľa stretnú pri ceste najrôznejšie zážitky. Nie vždy súvisia priamo s poznávaním a nie vždy musia byť aj príjemné. Keď sme vyberali ešte doma hotel, 10 minút od stanice sa nám nezdalo extrémne veľa. Nenapadlo nás, že počasie nemusí byť ideálne a už vonkoncom nikoho z nás nenapadlo, sústrediť sa na povrch cesty. Na ten sa ale rozhodli sústrediť kolieska nášho kufra. Celé centrum Ústí nad Labem už od stanice je totiž samá dlažobná kocka. A hoci kolieska s týmto povrchom chvíľu zápasili, po čase si evidentne povedali „DOSŤ“! Aby nám to dali pocítiť (teda hlavne Janke, ktorá sa s kufrom celý čas nadrapovala a ktorej patrí moje veľké ďakujem), začali zadrhávať. No super! A výlet nám iba začína. Vydržia? Rezignujú? Našťastie vydržali. Ale od tohto momentu sme ich začali šanovať. Od tejto chvíle sa mali ako v bavlnke. Na stanicu v Ústí nad Labem sa radšej viezli pekne v MHD, no a ubytovanie v Berlíne i v Prahe sme mali naozaj hneď pri stanici. Takže sme kufor so sebou veľmi neťahali. To bolo asi naše aj jeho veľké šťastie.

Zámoček Větruše

To sa tak niekedy stáva, že počasie nie je vždy na jednotku. A tak deň, ktorý sme strávili v Ústí nad Labem, bol riadne upršaný. Napriek tomu sme sa ale vybrali na potulky. Keď som sa na internete dočítal, že na zámoček týčiaci sa nad mestom vedie lanovka, potešil som sa. Super, nebudeme šliapať a budeme mať o jeden pekný zážitok naviac. Ale odkiaľ? Že lanovka ide zo stredu mesta? To je ako možné? Nevedel som si to dosť dobre predstaviť. Nakoniec sa ukázalo, že lanovka ide zo strechy nákupného centra 😊 Tak sme sa vybrali to preskúmať..

zámoček Větruše a lanovka

V zámočku sídli okrem iného jedna „nóbl“ reštaurácia (jasné, museli sme okoštovať aspoň polievku a aj ich domácu limonádu sme si dali). V okolí sa nachádza aj prírodné a sklenené bludisko. Je odtiaľ bezkonkurenčný výhľad na mesto. Verím tomu, že pri peknom počasí sa dá dovidieť minimálne do Děčína a možno i do Nemecka. Určite do národného parku České Švajčiarsko, ktoré sa rozprestiera po okolí.

zámoček Větruše, zblízka

Hrad Střekov

Po obede nám dážď trošku utíchol a tak sme sa vybrali poznávať ďalšie miesto, konkrétne hrad Střekov. Inak by som si to asi veľmi nevedel predstaviť, driapať sa do kopca po hrade, keď sa všetko šmýka.

Hrad kedysi patril a už znova patrí rodu LOBKOWICZov, ktorí hrad naozaj udržujú „vo forme“. Hrad, skôr jeho zrúcanina je veľmi pekne zachovaná, pokiaľ akurát neprší, dá sa po ňom veľmi pekne pohybovať. Áno, hrad sa nachádza samozrejme na kopci. Je tam veľmi pekná reštaurácia, kde sme si dali kofolu. Hoci z názvu tak nebadať, jedná sa o starý český rod. Zakladateľ bol totiž Jan Jiří Kristián z Lobkovic. Do roku 1919 sa písali po nemecky Lobkowitz (foneticky prepísaná nemecká forma), v roku 1919 Ferdinand Zdeněk rozhodol, že sa budú písať Lobkowicz, čo bolo staročeské pomenovanie dediny Lobkovice u Mělníka.

zrúcanina hradu Střekov

Nachádza sa tu aj najstarší obyvateľ hradu. Meno šťastlivca sa nám ale nepodarilo získať.. hmm.. asi ho tu zabudli 😊

v podhradí hradu

Ako som skončil vo vani

Pre našu diagnózu bývajú časté aj problémy s cikaním. Našťastie, nemám zatiaľ tento druh problému, v noci ale raz, niekedy dvakrát idem na WC. To je potom kumšt, ísť potme, aby som nezobudil manželku. Zvlášť, keď som v novom prostredí a potme. Tak som si to chcel večer najskôr vyskúšať. Hlavne nič neponechať náhode! A tak som to skúsil. Všetko mi perfektne vychádzalo. Už si aj sťahujem nohavice, pomaly sadám na dosku…hups, veď podo mnou nie je žiadna doska! Ale veď tu predsa mala byť. Janí, Janí… Janka pribehla takmer okamžite a rozsvietila svetlo. A čo nevidí? Ja so stiahnutými gaťami som si sadol do vane! To bolo úprimného smiechu… na oboch stranách, keďže som sa ani neudrel.

Keď cesta je cieľ

Ďalší deň sme si to už ako správni hedonisti, namierili rovno do srdca Nemecka – Berlína.
Cesta ale nebola vôbec jednoduchá. Deň dva, pred našou cestou boli veľké lejaky na českej i nemeckej strane, hrozilo, že do Drážďan pôjdeme náhradnou autobusovou dopravou. Tá sa síce nekonala, išli sme priamo vlakom, predtým sme si ale dôkladne a dlho pozreli relatívne malú staničku v Ústí. Prečo? Náš vlak je hneď ten prvý 😊