Všetko pekné sa raz ale musí skončiť, aby iné pekné veci mohli začať. Naše túlavé topánky nás ešte tento rok zavedú do Oslo, hlavného mesta nórska a do kúpeľov v Dudinciach, kde mi bude robiť spoločnosť pre zmenu hlavne oco. Tento rok som sa teda riadne rozcestoval. Posledné dva roky boli ale náročné a nikam sa kvôli covidu prakticky nesmelo. Tak som si to toho roku poriadne vynahradil.

Cestu sme sa rozhodli na jeden deň prerušiť i v Prahe. V Praze – blaze, hovorí sa. Rád sa zastavujem v Prahe, lebo tam chodievame často, môjmu jazyku tu konečne niekto rozumie, hlavne, nebeháme po hlavných lákadlách Prahy ako sú Václavské náměstí, orloj, Karlov most a pod. Prečo? No lebo ich už máme dávno pozreté! Oveľa viac nás láka to, kam bežný turista nezavíta. Napríklad zájsť si do divadla na českých hercov, ktorých človek vidí akurát v TV, na koncert obľúbeného českého speváka/speváčky/kapely či ochutnať českú kuchyňu, skrátka, cítiť sa ako doma. To máme radi.

Tentokrát sme si zašli do krásneho múzea maliara Alfonsa Muchu. Nebojte, nebudem Vás tu zaťažovať jeho životopisom, jeho nádhernými obrazmi (i keď si jeden neodpustím). Z čias prvej republiky boli jeho maľby na peniazoch, prvé známky z Československa boli taktiež od neho..

jeden z pekných plagátov Alfonza Muchy

No a keďže sme to mali pešo na skok, predsa len sme dali aj „Václavák“ 😀

  
Václavské náměstí

Pohľad z hotelového okna cez deň

.. a v noci (na obrázkoch je budova Hlavního nádraži)

Poďakovanie

Na tomto mieste musím poďakovať mojej láske Janke. Nielen, že so mnou zažíva všetky patálie spojené s chorobou, vláči kufor a na túlačkách často i ruksak. Aby bol Maťúšik čo najviac v pohode, a mal to čo najľahšie a veľa vládal. Za všetko ti ĎAKUJEM.