Ako sme leteli do Gruzínska?

Čo som bol veľmi nemilo prekvapený, hoci sme do Kutaisi v Gruzínsku neleteli skoro ráno z Viedne (až o 8:00 ráno), cestovka chcela, keďže sa jedná o let mimo európu (i keď je to veľmi na pováženie, či je Gruzínsko už Ázia, alebo ešte Európa), aby sme boli na letisku vo Viedni už tri hodiny pred odletom. Museli sme sa dopraviť k obchodnému domu IKEA, čo je pre nás Dúbravčanov štreka na opačný koniec mesta. (Podľa google maps teraz pozerám, 20km). Preto som aj dlho rozmýšľal, či sa nevybrať do Viedne po vlastnej línii. Nakoniec zvíťazil nad pohodlnosťou a dlhším spánkom fakt, že transfer už bol v cene zájazdu, čiže bol už zaplatený.

Cesta do Kutaisi nie je zrovna chvíľu. Prílet bol niečo po 13hodine miestneho času. Keďže v Gruzínsku sa nepoužíva letný čas, ako u nás, rozdiel bol +2 hodiny (inak by bol +3hodiny.) Stále to však bol dobrý čas na to, aby sme si narovnali po ceste nízko-nákladovou spoločnosťou nielen svoje ubolené hnáty, ale čo to aj z mesta Kutaisi videli (a samozrejme aj niečo ochutnali).

Kutaisi je tretie najväčšie mesto Gruzínska. Je to jedno z najstarších miest na svete s trvalým osídlením. V centre Kutaisi (na námestí Davida Agmashenebeliho) sa nachádza veľkolepá fontána: Kolchiská fontána. Ak ste si pozreli zopár záberov z Kutaisi, celkom určite bol takýto záber medzi tými, čo toto mesto propagovali.

Kolchiská fontána – naša prvá zastávka

Po pár povinných záberoch (musíte uznať, že fontána je nádherná) sme sa ako pravá nakupovania chtivá skupinka vrhli do zmenárne. (V Gruzínsku platí mena lari, a je to asi 3x viac, ako sme zvyknutí. 3,1 lari je zhruba 1 euro)

Takto vyzerajú Gruzínske lari – miestna mena

Po prečítaní si internetu, som však nemal o výmenu peňazí obavu. Po Gruzínsku sme totiž mali namierené do Arménska a každá zmenáreň v Arménsku, Vám Gruzínske lari vymení. Keď už sme mali peňaženky dosť tučné, vybrali sme sa mikrobusom, ktorý bol iba náš a všade nás vozil na ďalšiu skvelú pamiatku: katedrálu Bagrati – našu prvú katedrálu. Táto katedrála bola dokonca v roku 1994 zapísaná na svetový zoznam UNESCO, v roku 2017 však bola kvôli nevhodným zásahom počas rekonštrukcie s tohto zoznamu odstránená. (nájdi necitlivú rekonštrukciu.. čo tam nepatrí?😊)

katedrála Bagrati

Katedrálu Bagrati založil kráľ Bagrati III, prvý kráľ zjednoteného Gruzínska, ešte niekedy začiatkom 11. storočia. Keďže stojí na kopci Ukimerioni, je odtiaľ výhľad na celé Kutaisi. Katedrála je nádherná. Škoda toho nového výťahu, čo „pristavili“ a kvôli ktorému im odňali zápis v UNESCO. A ešte (možno aj vďaka tomu, neviem) ho ani nepoužívajú!

V gruzínsku do všetkých kostolov musí žena (okrem iného) chodiť so zahalenou hlavou, muž naopak s odhalenou.. My sme to riešili tak, že som chodil v šiltovke (aby Maťuško úpal nedostal), a do kostolov (keďže som musel aj tak ísť s hlavou odokrytou) si ju brávala Janka, aby ona zasa mala hlavu zahalenú..
No, ale prvý deň sme ju nemali.. necestoval som s ňou v lietadle… Nevadí, natočím ti video, povedal som Janke. Naživo, je naživo, ale pokiaľ je to iba jeden kostol, aj takto sa to dá vyriešiť… a tak som točil  ako blázon. Točím, točím, a zrazu sa ukáže Janka. A to ako? Pri vstupe totiž požičiavali erárne šatky na vlasy a tak sa dnu dostala i ona. Najskôr sme mali troška obavy, predsa len cudzia šatka na hlave.. našťastie (dnes už to môžem povedať, lebo viem) žiadna galiba sa nekonala a v ďalších kostoloch som Janke dával svoju šiltovku.

Večer sme sa ešte z hotela vybrali na chvíľočku do mesta. Nie, že by sme boli hladní, ani sme sem nezavítali, ale nápis McDonald v gruzínčine nevidíme každý deň..

troška dlhší nápis McDonalds

Tento cestopis

Už som si čítal (presne po mesiaci od nášho dobrodružstva) nejakú knižku, keď som si zrazu povedal: „Cestopis sa sám nenapíše“ a tak som zasa tu a píšem😊

Mesto, kde domy sú neviditeľné

Takže tam vôbec tie domy nie sú? Aká sprostosť! Ale sú tam, lenže sú vytesané v skalách.
Toto miesto leží asi 10 kilometrov východne od mesta Gori (áno, tam sa narodil azda najznámejší Gruzínec, ktorého aj ty určite poznáš – Stalin).

Názov „Uplistsikhe“ znamená totiž „Pánovo mesto“. Uplistsikhe vzniklo pravdepodobne už v 2. tisícročí pred n. l., no vrchol rozkvetu bol v 6. storočí pred naším letopočtom až 1. storočie nášho letopočtu. Mesto zaniklo až po mongolských nájazdoch v 13. storočí. Na pohybovanie sa tu, treba pevnú obuv. Ale dáko som to zvládol, aj s mojím občasným potácaním. I keď niekde som šiel ako „pokakaný“ a teda nešiel som všade, kde sa osmelila skupina..

Tie pohľady na miesto i okolie boli nádherné.

skalné mestečko Uplistsikhe

Hneď na začiatku sme sa, ale, ako správny výletníci postavili do radu na WC. Až potom sme mohli ísť do múzea v areáli a potom sa rozbehnúť po okolí. V múzeu boli artefakty, ktoré sa našli „pohodené“ na tomto území. Aj my sme zasa boli „pohodení“ v tomto areáli. Našťastie boli v areáli pohodení aj iní turisti. A možnože aj iní obyvatelia tohto mestečka, obyvatelia si totiž vyhĺbili obydlia kde tu. Kde bola skala, mimochodom tie boli z mäkkého tufu a boli parádne prevŕtané.